English

english

Mapa stránky

mapa stránky


Textová verzia

textová verzia

RSS

rss

Domov

domov

Facebook

HC na Facebooku

Logo HC prázdny priestor

Osobnosti, profily

šípka-grafika
prázdny priestor
prázdny priestor
prázdny priestor
prázdny priestor

späť na zoznam osobností

Alexander Albrecht

Alexander Albrecht

(12. 8. 1885 Arad – 30. 8. 1958 Bratislava)


vážna hudba: skladba, dirigovanie

CV

1895 – 1903 Kráľovské katolícke gymnázium v Bratislave
1904 – 1908 Hudobná akadémia v Budapešti (kompozícia – Hans Koessler, klavír – István Thomán, neskôr Béla Bartók, dirigovanie – Franz Szandtner); súčasne štúdium práva
1908 – 1952 organista Dómu sv. Martina v Bratislave a učiteľ Mestskej hudobnej školy
1921 – 1952 dirigent a riaditeľ Cirkevného hudobného spolku v Bratislave (Kirchenmusikverein zu St. Martin)

"Určujúci faktor Albrechtovho skladateľského vývoja predstavovala aktuálna reakcia na novodobo sformované estetické kritériá. Jeho myšlienkový obzor obsiahol celoeurópsky kontext, vďaka čomu bol schopný prijímať široké spektrum podnetov. Vymanil sa spod všeobecnej nadvlády romantického idiómu, ktorý spojil so súčasnými trendmi a dodal mu punc vlastnej osobnosti.
Vo svojich začiatkoch (do roku 1925) Albrecht vychádzal z nemeckej romantickej tradície, predovšetkým z Brahmsa, zo súčasníkov mu bol blízky Reger, miestami však využíval aj prvky impresionizmu a expresionizmu. Bol výrazným syntetikom: odkaz minulosti konfrontoval s prítomnosťou; klasickú faktúru jeho skladieb vyvažoval nový spôsob hudobného zobrazovania. V Albrechtovom diele i na menšej ploche spoznávame individuálnu kompozičnú metódu, v ktorej závažnú formotvornú úlohu zohráva variačné rozvíjanie.
Kľúčovú oblasť Albrechtovho diela predstavuje komorná tvorba (Klavírne kvinteto, Sláčikové kvarteto D dur, Tri básne z cyklu Das Marienleben a i.). Vývin jeho hudobnej reči však možno pozorovať aj na rozsiahlej piesňovej tvorbe, ktorá prináša styčné body s piesňovou tvorbou romantizmu (Schubert, Schumann), no použité harmonické postupy a aplikácia moderných prvkov prekračujú hranice romantizmu (Rosenzeit, A szépség himnusza a i.). V rokoch 1925–45 využíva Albrecht bohatú kontrapunktickú prácu, odvážne harmonické postupy (osciláciu septimových a nónových akordov nad basovou zádržou) a prikláňa sa k atonalite a ideálom novej vecnosti (Sonatína pre 11 nástrojov, Tobias Wunderlich, Cantate Dominum a i.). V rokoch 1946–57 sa Albrechtova reč zjednodušuje, začínajú sa v nej uplatňovať prvky neoklasicizmu a folklorizmy. Transformáciou elementov slovenského folklóru, ich svojským spájaním s vlastnou technikou vznikli diela Variácie, Šuhajko a Koncertantná suita pre violu a klavír. V poslednom období života autor spracúva, transkribuje a reviduje vlastné staršie skladby (Vianoce, Šesť skladieb pre sláčikové trio) a komponuje hudobno-didaktickú literatúru.
Albrecht bol osobnosťou s rozsiahlymi znalosťami v oblasti filozofie, dejín umenia, literatúry a práva, s úprimným obdivom a úctou pristupoval k výtvorom ľudského umu, mal kladný vzťah k pokroku a príroda mu slúžila ako neustály inšpiračný zdroj. Cenný pohľad na Albrechtove estetické názory ponúka jeho bohatá literárna a esejistická činnosť, ktorú čiastočne publikoval v dennej tlači či v rámci rozhlasového vysielania."

(ŠEBESTOVÁ, Astrid: Alexander Albrecht. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 13.)

 

Linka na osobnú stránku