English

english

Mapa stránky

mapa stránky


Textová verzia

textová verzia

RSS

rss

Domov

domov

Facebook

HC na Facebooku

Logo HC prázdny priestor

Osobnosti, profily

šípka-grafika
prázdny priestor
prázdny priestor
prázdny priestor
prázdny priestor

späť na zoznam osobností

Dezider Lauko Foto: Archív Hudobného centra

Dezider Lauko

(8. 11. 1872 Sarvaš – 2. 12. 1942 Bratislava)

CV

1872 – vyrastal v prostredí slovenskej menšiny na území dnešného Maďarska
1884 1891 Gymnázium v Sarvaši,  hudobne sa vzdelával u A. Syendycho (žiaka F. Liszta).
1891 – 1896 štúdium na právnickej fakulte Prešovského kolégia, neskôr na Univerzite v Budapešti, kde ukončil právnické štúdiá.  Pracoval ako advokát v Arade, Levoči, Dolnom Kubíne, Košiciach.
od 1919 žil v Bratislave, kde pôsobil ako radca na Ministerstve financií, bol členom Spolku slovenských skladateľov, predsedom kuratória Hudobnej školy pre Slovensko a organizačne prispel k jej premene na Hudobnú a dramatickú akadémiu.

"Všetky Laukove skladby až na drobné výnimky sú zverené klavíru. V nich uplatnil romantický typ drobnej náladovej skladby s lyrickými, väčšinou sentimentálne ladenými nápadmi. Ich nástrojová štylizácia prezrádza znalosť klavírnej literatúry 19. storočia, Laukovi však chýbala schopnosť ušľachtilej umeleckej štylizácie a poetickosti i zmysel pre rozvinutejšiu tektoniku a obsažnejší výraz. To bolo odrazom nielen jeho samorastlej muzikality bez hlbšieho profesionálneho vzdelania a technickej kultivácie, ale aj svedectvom sociálnej adresnosti jeho skladieb. Laukova produkcia vyrastala zo žánrového okruhu salónneho muzicírovania, vychádzala v ústrety nižšiemu vkusu a ľpela na romantickom obrodeneckom ideáli národnej hudby. Spôsob citácií ľudových piesní poukazuje na príklon k novouhorským prvkom. Jeho úpravy slovenských ľudových piesní i cyklus Slovenské tance sa nevzďaľujú od venčekárskej tradície 19. storočia. Laukova inšpiračná základňa bola v niečom príbuzná tvorbe jeho vrstovníkov – M. Moyzesa a V. Figuša-Bystrého, ale na rozdiel od nich nedokázal eliminovať salónnu sentimentalitu a vonkajškovú pompéznosť. S presadzovaním sa náročnejšieho umeleckého programu nastupujúcej generácie slovenskej hudobnej moderny sa Laukovo postavenie a hodnotenie jeho tvorby menilo, skladateľova štýlová orientácia sa v 30. rokoch javila už ako anachronická. Diela s opusovým číslom 5, 11, 17, 18, 23 a 65 pre orchester zinštrumentoval O. Hemerka a L. Stiel."

(CHALUPKA, Ľubomír: Dezider Lauko. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 173.)