Domov

domov

English

english

prázdny priestor
Logo HC  
Čo počúvaHudobné spravodajstvoCD recenzie
n
 
201606 Hudobný život 06/2016

Spravodajstvo, koncerty, festivaly

Košická hudobná jar, Týždeň slovenskej hudby v Craiove, Mládežnícky orchester Európskej únie oslavuje

Rozhovor
Ladislav Kupkovič: „Na Slovensko som nikdy nezanevrel.
Camille Thomas: „Violončelo je nástrojom modlitby.
Ján Sudzina: „Snažím sa ponúknuť umelcom čosi navyše.

Andrew Hallock: „Cink je pre mňa atraktívny nielen hudobne, ale aj jednoduchosťou a eleganciou dizajnu.

Mimo hlavného prúdu
Lucia Udvardyová – vytrvalý apoštol východoeurópskej experimentálnej hudby

Hudobné divadlo
Salieri: vinný alebo nevinný?

Jazz
Kontrabasový junior

Cena: 2.16 Eur (65.00 Sk)
Počet strán: 40  


Obsah aktuálneho čísla

Logo Logo časopisu Harmonie
Juraj Bubnáš: Ladislav Kupkovič: „Na Slovensko som nikdy nezanevrel.“

V marci tohto roka ste v rámci Radio_Head Awards dostali Mimoriadnu cenu SOZA za významný prínos do rozvoja slovenskej hudobnej kultúry. V zdôvodnení sa pritom akcentovala najmä vaša činnosť v 60. rokoch na čele mladej avantgardnej skladateľskej generácie. Do Nemecka ste odišli v auguste 1969. Ako si vysvetľujete, že aj po 47 rokoch stále tak silno rezonuje obdobie spred vašej emigrácie?
Je to komplikovaná vec, ktorá súvisí s kultúrou i politikou. Vtedajšia slovenská kultúra bola v istom zmysle zaostalá. Bol tu veľmi maličký svet, ktorý mal svoje hviezdy, a nikoho nezaujímalo, že vo svete to beží ináč. Mohli sme sa o tom presvedčiť na Varšavskej jeseni – Poliaci boli v tomto vždy oveľa ďalej. Potom sme dostali možnosť pozrieť sa do Darmstadtu a neskôr sme tu s Hudbou dneška hrali aj jednu významnú premiéru od Stockhausena. (Išlo o komornú verziu orchestrálnej skladby Mixtur, ktorú Karlheinz Stockhausen Ladislavovi Kupkovičovi aj venoval; pozn. red.) Priviedlo nás to k tomu, že aj tu na Slovensku sme chceli dostať veci do pohybu. Samozrejme, to všetko sa tu vnímalo politicky. Napríklad existuje správa z odborového zjazdu, kde ma Biľak označuje za ...

viac

Katarína Burgrová: Košická hudobná jar 2016

Symfonické koncerty


Dramaturgia otváracieho koncertu (21. 4.) ukrývala svoju koncepciu veľmi rafinovane. Podľa slov riaditeľa filharmónie Júliusa Kleina bola zameraná na diela, ktoré sa v Košiciach bežne nehrajú, a po prvýkrát tu vystúpila aj sopranistka Ľubica Vargicová. Festival odštartoval pod taktovkou Leoša Svárovského. Na úvod zaznela skladba Petra Zagara Chorál s variáciami, ktorú autor napísal na objednávku ŠfK v roku 2010, kedy mala aj svoju premiéru. Zagar v nej, okrem estetického zážitku z farebnej inštrumentácie, poslucháčovi ponúka čistotou formy a kompozičnej techniky aj intelektuálny zážitok. Zaujímavá bola augmentácia témy v konrabasoch, farebnosť v drevených dychových nástrojoch, ale i kontrapunktická gradácia v závere. Zaradenie ďalších skladieb v programe sa podobalo rondovej forme: najprv Mozart a jeho koncertná ária Mia speranza, adorata... KV 416 a ária Kráľovnej noci O zittre nicht, mein lieber Sohn. Ako medzihra poslúžila Mozartova Symfónia č. 1 Es dur KV 16, ktorú napísal ešte ako dieťa počas pobytu v Londýne a je komponovaná ako trojčasťová talianska ouvertúra. Jej interpretácia „veľkým“ orchestrom bez čembala vyznela ...

viac

Andrej Šuba: Camille Thomas: „Violončelo je nástrojom modlitby.“

„Ak existuje spojitosť medzi klímou a hudbou, potom Elgarovu hudbu, takú anglickú, že je takmer neexportovateľná, možno prirovnať k počasiu, ktoré okrem premenlivosti nepozná iné výkyvy a jej vnímanie k schopnosti ľudí rozlišovať nekonečné množstvo odtieňov sivej oblohy a zelene v krajine.“ Tieto slová povedal o Elgarovej hudbe Yehudi Menuhin, ktorý ako chlapec nahral jeho Husľový koncert. Ako by ste opísali jeho Violončelový koncert?
Je poslednou veľkou skladbou, ktorú Edward Elgar skomponoval, a má v jeho tvorbe výnimočné postavenie. Mnohé z jeho predchádzajúcich diel sú späté so slávou britského impéria, ktorého moc sa počas skladateľovho života stala minulosťou. Vo Violončelovom koncerte cítiť nostalgiu, ktorá môže byť chápaná aj ako poohliadnutie sa za týmito časmi. Dielo ale nepochybne odráža aj okolnosti skladateľovho súkromného života. Je známe, že skladbu komponoval v období, kedy bola jeho manželka veľmi chorá. Predstavte si v tomto kontexte bolesť a smútok hlavnej témy v prvej časti. Alebo záver koncertu, silnú a inšpirujúcu hudbu tragickej krásy, ktorá je predtuchou straty. Napriek tomu sa na konci poslednej časti ozýva durový akord, symbol ...

viac

Peter Motyčka: Ján Sudzina: „Snažím sa ponúknuť umelcom čosi navyše.“

 Keď si pred 15 rokmi začínal s hudobným vydavateľstvom, vnímal si to ako vstup do nového biznisu alebo skôr do kultúry?
Ani do jedného, bolo to spontánne. O hudbu a všeobecne o kultúru som sa zaujímal dávno predtým, ale bola to skôr náhoda, že som vďaka problémom s objednávkou CD českého basgitaristu Pavla Jakuba Rybu začal s týmto umelcom komunikovať. Keď sa Pavel neskôr počas nášho stretnutia v Prahe sťažoval na obmedzené možnosti hrania a nefungujúce agentúry, sľúbil som mu, že sa pokúsim vybaviť koncert v Košiciach. Presvedčil som Gabriela Horala, aby mu vo vtedajšom Klube M na Moldavskej ulici zorganizoval koncert, dohodol som aj ďalšie vystúpenia po Slovensku, a keďže som sa počas mojej predchádzajúcej práce vo VSŽ naučil fungovať projektovo, sám som si pripravil všetko – od plagátov po itinerár.

Pavlovi sa to zapáčilo a poprosil ma, či by sme neskúsili turné v Poľsku. Hoci som poľský trh trochu poznal vďaka podnikaniu v stavebníctve, nemal som tam v umeleckých kruhoch žiadne kontakty. Vtedy však bola celková situácia i podpora jazzu lepšia ako dnes, bola aj menšia konkurencia, a tak sa mi podarilo vytelefonovať asi tucet koncertov. ...


viac

Jakub Juhás: Lucia Udvardyová - vytrvalý apoštol východoeurópskej experimentálnej hudby

 Platforma Easterndaze vznikla v roku 2010. Čo stálo pri zrode idey mapovať východoeurópsku nezávislú hudobnú scénu?
V tom čase som bola v kontakte s londýnskou rozhlasovou stanicou Resonance FM, pre ktorú som vytvorila dve hodiny field recordings. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť, na ktorú nadväzoval fíčer o pražskej audiovizuálnej scéne. Následne sme sa dohodli na regulárnej relácii a prišlo mi prirodzené zaoberať sa niečím, čo ma obklopuje, ale zároveň zostáva neznámym. V roku 2010 sme s Petrom Gondom naplánovali šesť ciest do šiestich krajín s cieľom preskúmať tamojšie nezávislé hudobné scény. Bolo to náročné, ale spoznali sme množstvo zaujímavých ľudí a spolu s tým sa nabaľovali kontakty. Za tých päť rokov sa to stále dopĺňa, prepája a rozvetvuje.

 Ktoré krajiny ste navštívili a na základe čoho ste vyskladali itinerár?
Boli sme v Poľsku, Maďarsku, Rumunsku, Srbsku, Macedónsku, v pobaltských krajinách a samozrejme v Česku a na Slovensku. Vždy sa snažíme dopredu zaistiť nejaké kontakty v konkrétnych mestách, keďže naším cieľom je spoznať krajinu aj mimo hlavných centier. SoundCloud je hlavným nástrojom, ...



viac

Patrik Sabo: Andrew Hallock: „Cink je pre mňa atraktívny nielen hudobne, ale aj jednoduchosťou a eleganciou dizajnu.“

Výroba drevených dychových nástrojov nevyhnutne zahŕňa aj nutnosť ovládať rezbárske remeslo. Nebolo to pre teba ako hudobníka prekážkou?
V podstate ani nie. Pochádzam z rezbárskej rodiny, takže „zašpiniť si ruky“, odhaľovať, ako sú veci urobené a ako fungujú, bolo súčasťou môjho dospievania. Cink je pre mňa atraktívny nielen hudobne, ale aj jednoduchosťou a eleganciou svojho dizajnu. Hneď ako som začal s hrou na cinkoch, pokúšal som sa ich aj vyrábať. Zvuk a forma, bola to spoločná milostná aféra. V Haagu som študoval u výrobcu historických drevených dychových nástrojov, ktorý mal skúsenosti s oživovaním neobvyklých nástrojov, takých, ktorým chýbala živá tradícia. Študoval som aj starú hudbu, takže viem, o čo sa štylisticky aj ideovo snažíme. Čo sa týka samotnej rezbárskej stránky výroby cinkov – spájania dreva, jeho obaľovania do kože a podobne – to bol do veľkej miery autodidaktický proces. Objav, pokus, omyl. Išlo o dlhú cestu, pretože výrobca môže podľa môjho názoru prísť len potiaľ, pokiaľ sám dokáže zahrať.

 Je rozdiel medzi hráčom-výrobcom a koncertným hráčom?
Ide o komplikovanú otázku. Je mi však postupne ...



viac

Jozef ČERVENKA: Salieri: vinný alebo nevinný?

Hudobná hra Mozart a Salieri, skomponovaná na činoherný text Alexandra S. Puškina, spadá do neskorého obdobia autorovej scénickej tvorby, ktoré sa vyznačuje bohatstvom dramatických útvarov a pestrosťou stvárnení. V intímnych monológoch a dialógoch jednoaktovky pracuje skladateľ s melodickým recitatívom sprevádzaným malým orchestrom, dvomi citáciami Mozarta a jednou klavírnou fantáziou v jeho štýle. Textová zložka vychádza z mýtu o zavraždení Mozarta Antoniom Salierim, ktorý inšpirovali fámy kolujúce po Viedni po Mozartovej smrti.
Marián Lejava sa v diele Bohom milovaný rozhodol túto mystifikáciu vyvrátiť a očistiť Salieriho meno. Zvolil si na to zaujímavú formu takmer dokumentárneho divadla, ktoré rekonštruuje historické udalosti a dramatizuje dobové dokumenty. Podobne ako Rimskij-Korsakov, aj Lejava sa vyhol označeniu opera a použil podtitul „hudobné divadlo v piatich scénach s prológom a epilógom“. Je to namieste – popri prvkoch opernej formy (tu najmä recitatív a dvojspev) využíva aj prvky kantáty a melodrámy. Text libreta (Marián Lejava a Zuzana Šajgalíková) tvorí najmä Mozartova korešpondencia, novinové články a iné autentické materiály v pôvodných ...

viac

Marián MINÁRIK: Nahrávanie folklóru na území Slovenska XIV

Stretnutia s hudbou a s ľudovou piesňou
Etnomuzikológ, fotograf, filmový režisér a kameraman Karol Plicka sa narodil 14. októbra 1894 vo Viedni. Už v rokoch 1899 a 1900 spieval v zbore Wiener Sängerknaben. Od roku 1900 žil v Českej Třebovej a na tieto časy sa viaže jeho prvá spomienka na stretnutie so slovenským folklórom – veľmi ho zaujali kysuckí džarkovia, ktorí sem prišli s betlehemskou hrou a koledami.
V rokoch 1909‒1913 študoval na učiteľskom ústave v Hradci Králové. Hlboký zážitok v ňom zanechali divadelní ochotníci zo Skalice, ktorí sem v roku 1910 prišli pod vedením Pavla Blahu zahrať Urbánkove hry. Piesne v ich predstaveniach hrala ľudová hudba Samka Dudíka. Na Plickov hlbší záujem o folklór mala vplyv najmä kapitola Mikuláša Schneidra-Trnavského o ľudovej piesni v Bílého Slovenskej čítanke.

S týmto skladateľom sa neskôr zoznámil a zblížil, ako o tom svedčí aj Trnavského list: „Keď si odo mňa odišiel, dlho som nad Tebou rozmýšľal, lebo si na mňa hlboko zapôsobil. Ako hudobného vedca, spisovateľa a grafického umelca som Ťa už dávno obdivoval, ale ako báječného a znamenitého huslistu len teraz. A čo mám povedať o Tvojej krásnej ...



viac

Vladimír Blaho: Teraz volám po mieri

Napriek romantickej komplikovanosti, hrôzostrašnosti a citovej exaltovanosti príbehu (autorom predlohy je Španiel Gutiérrez, od ktorého pochádza tiež superromantický Trubadúr) sa v ďalšom dejovom pláne zračí aj hlboký humanizmus, volajúci po znášanlivosti (osobnej i politickej) – a je jedno, či nepriateľské strany tvoria Janovčania a Benátčania, plebejci a patricijovia, ghibellini a guelfovia alebo dnešní politickí rivali.
Predchádzajúce uvedenie diela v SND (1985), v kvalitnej réžii Júliusa Gyermeka a skvelom hudobnom naštudovaní Ondreja Lenárda, máme ešte v živej pamäti. Režisér súčasnej bratislavskej inscenácie Marián Chudovský nešiel v zosúčasnení a občiansko-politickej apelatívnosti tak ďaleko ako nedávno Martin Bendik vo Fideliovi, no nechcel ani inscenovať tradičný kostýmovaný koncert. Hrozba koncertantnosti je však dielu vlastná, lebo skutočne dramatické situácie sa v ňom začínajú až únosom Amelie v druhom obraze prvého dejstva – predchádzajúci dej i celé tretie dejstvo sú dramatické len vo vnútornom živote postáv. A tu môžu režisér i dirigent iba čiastočne nahradiť to, čo by chýbalo vo výbave speváka (t.j., nielen korektne odspievať náročný part, ale aj vniesť do ...

viac

Michaela MOJŽIŠOVÁ: Rodinná flauta

Mladý český režisér Dominik Beneš a výtvarníčka Zuzana Přidalová vyplnili objednávku na rodinné predstavenie bez toho, aby podliezali umeleckú latku či podceňovali mladého diváka. Ich koncepcia je síce konvenčnejšia než vtipná a na popkultúrne odkazy bohatá inscenácia Svetozára Sprušanského v SND (2010), nechýbajú jej však nápaditosť a pôvab.
Tvorcovia s vkusnou čitateľnosťou polarizovali oba rozprávkové svety. Kým Sarastrovu ríšu dobra a múdrosti zdobí stĺporadie lámp, svetlo v ríši Kráľovnej noci vyhaslo (symbol zlomeného stĺpu). Charakter postáv podčiarkuje aj kostýmová zložka. Make-up Kráľovnej noci a jej dám pripomína účastníčky upírskeho plesu, krehká blondína Pamina je odetá do nevinnej bielej, princ Tamino akoby vystrihnutý z klasickej kreslenej rozprávky, Sarastrovi mudrci nosia písmenkové plášte a čiapky s otvorenými knihami. So vznešeno-rozprávkovými kostýmami vážnych postáv kontrastuje klaunské oblečenie Papagana a Papageny. Spolupatričnosť detského diváka iniciujú aj rozkošní Traja chlapci s lietajúcimi balónikmi.


Beneš akcentuje výchovný rozmer (ansámbel o tom, že klamať sa nesmie – však, Papageno?! – adresujú protagonisti priamo publiku) a ...


viac

Erik Rothenstein: Kontrabasový junior

Na konzervatóriu si študoval u svojho otca – kontrabasistu. Vnímal si „tlak“ stať sa jazzovým kontrabasistom alebo to bola prirodzená voľba?
Jazz a hudba zneli doma od detstva a pamätám sa, ako u nás zvykli skúšať Nothing But Swing Trio. Klaudius Kováč a Peter Solárik ma poznajú od mojich šiestich rokov. V mojej detskej izbe spávali aj muzikanti, ktorí s otcom koncertovali. V tej dobe som si skutočne nemyslel, že pôjdem v otcových šľapajach, hoci si s odstupom času uvedomujem, ako veľmi toto detské obdobie ovplyvnilo môj pohľad na hudbu a život muzikanta. Otec nás odmalička viedol k aktívnemu hraniu – ja som chodil od šiestich rokov na husle, sestra na klavír. Mňa to však nebavilo, bol to skôr boj.

Keď som si v štrnástich zlomil ruku, povedal som rodičom, že s husľami definitívne končím. Neskôr som sa k hudbe predsa len dostal a bola to trochu náhoda, keďže spolužiaci z gymnázia hľadali basgitaristu do kapely. Nástroj ma veľmi chytil, obzvlášť som sa zamiloval do hudby Jaca Pastoria, ktorá ma priviedla k jazzu. Otec si všimol moju zanietenosť a navrhol mi, aby som študoval kontrabas na konzervatóriu a popri tom hral aj na basgitare. Takto som sa ...


viac

Terézia Ursínyová: Úteky za krásou - Životný príbeh slovenskej huslistky Gréty Hrdej

Ako sa uvádza na frontispise knihy, autor vychádzal pri jej tvorbe z prepisu rozhovorov s Grétou Hrdou, ktoré vznikali v rokoch 2009–2011. Poslúžili mu aj dokumentačné materiály z osobného archívu umelkyne. Od prvých záznamov až po vydanie knihy uplynulo teda sedem rokov, nepochybne naplnených úsilím, aby sa našli prostriedky a vydavateľ. Pritom titul o významnej slovenskej huslistke dôležitým spôsobom obohatil galériu tých niekoľkých monografií, ktoré u nás v ostatných rokoch vyšli, no boli venované predovšetkým známym spevákom, resp. vokálnym pedagógom. Kniha Úteky za krásou, s podtitulom Životný príbeh slovenskej huslistky Gréty Hrdej, nazerá na život umelca nielen pohľadom autora, ale predstavuje tiež sebareflexiu huslistky, hĺbavej a inteligentnej dámy slovenskej husľovej hry a pedagogiky. Gréta Hrdá pôsobila dlhé roky nielen na našich konzervatóriách, ale aj v zahraničí, to sú ďalšie zaujímavé kapitoly jej života. Kniha pochádza z pera erudovaného autora – muzikológa, skladateľa, pedagóga, publicistu, organizátora a propagátora hudobného života na Slovensku doc. Jána Szelepcsényiho.  
Na Grétu Hrdú si spomína najmä staršia generácia poslucháčov. Hoci to autor ...

viac